Americkej prezident Donald Trump sa v poslednom období výrazne profiluje jako vojenský hráč arch‑superkpowerského radikalizmu, najmä v súvislosti s konfliktnou situáciou v regióne Blízkeho východu a východného Iranu. Jeho najnovšie výroky – hovoria o masívnych vojenských útokoch proti iránskej energetickej infraštruktúre v prípade, že Irán neotvorí Hormuzský prieliv – čiastočne pripomínajú staršie demagogické postupy, ale zároveň odhaľujú konkrétnu geopolitickú logiku.
Prečo práve Hormuz a elektrárne?
Hormuzský prieliv predstavuje najstrategickejší ropný priechod na svete – prechádza cez neho zhruba 20% svetovej spotreby ropy. Ak by ho Irán uzavrel, čo znamená zvýšenie cien energie v EÚ, Ázii a v Amerike, vznikla by globálna ekonomická kríza. Trump využíva túto zraniteľnosť ako tlakový mechanizmus – hrozí neočakávaným útokom proti elektrárnám, vodárenským zariadeniam a odsoľovacím zariadeniam Iránu, čo znamená vypnutie zásobovania vodou a elektrinou pre milióny ľudí.
Tým nie je cieľom len „zničiť infraštruktúru“, ale zničiť schopnosť štátu fungovať ako stabilej diktatúry. V takomto prípade by Irán nemohol ďalej hrať roľu „stratégického hráča“ v regióne, keďže by boli vlastný obyvatelia postavení pred realitou bez vody a bez elektriny, čo zvyšuje tlak na režim, aby sa vrátil k medzinárodným pravidlám.
Polítická logika „ultimáta“
Trumpove výroky, často formulované ako 48‑hodinové ultimáta (napr. „otvor prieliv do 48 hodín, inak zničíme elektrárne“), majú však aj politické rozmery v USA. Vytvárajú obraz „silného prezidenta“, ktorý nebojí sa rýchlo reagovať na threaty a ktorý dokáže vynútiť zmenu vedenia v regionálnych režimoch za minimálne domáce zásahy. Zároveň Trump využíva psychologický trik – odsunie vinu na Irán, ak by došlo k eskalácii, prezentujúc to ako „odplatu“ na zákaz zvierať prieliv.
Strategickejší vplyv na región
V rámci regiónu však Trumpova stratégia má tiež širší vplyv. V prípade, že USA by v prípade blokácie prielivu zničilo vlastnú infraštruktúru, vznikne precedens, že open‑sea zápas medzi USA a Iránom môže zasiahnuť aj civilné obyvatelia. To zvyšuje stratégiu „všetkyho na všetko“ v klamaciej hpe, že Irán nebude riskovať uzavretie prielivu, keď vie, že za to môže získať totálnu eskaláciu.
Medzinárodnopravové riziká a výzvy
Zároveň takáto stratégia však vynáša medzinárodné právne otázky – masívne útoky proti civilnej infraštruktúre, ako sú elektrárne, vodovody a odsoľovacie zariadenia, môžu byť v zlomení medzinárodného humanitárneho práva považované za porušenie zásad chránenia civilného obyvatelstva. V pripade eskalácie, v ktorej by USA skutočne zasiahli civilné obyvateľstvo, mezinárodné organizácie a súdy, ako je napríklad Medzinárodný trestný súd (ICC), by mohly vznikť podozrenie na uhňovanie civilných obyvateľov a vytvoriť právne tlaky na USA, aby záznamy o vojenských útokoch bola transparentne dokumentovaná.
Záver
Trumpova stratégia v súvislosti s hormuzským prielivom a iránskou energetickej infraštruktúrou je komplexným nástrojom tlaku, ktorý má vytvoriť riziko pre Irán, ale zároveň demonštrovať silu prezidenta v domácom politickom prostredí. V prípade eskalácie, však vznikajú medzinárodné právne výzvy, ktoré by mohli viesť k zaznamenaniu organizáciami a súdmi v súvislosti s potencionálnym zasahovaním USA do civilného obyvatelstva – čo môže znamenať ďalšie komplikácie v globálnej vojenskej politike.
Viac na:
Celá debata | RSS tejto debaty