Mysľový Kompas

Dnes som chcel napísať ďalší článok o tragédii na škole. O ďalšej vražde, o ďalšom zbytočne zmarenom živote. O udalosti, ktorá sa odohrala v Staškove, kde útok žiaka pripravil o život učiteľku a ďalší ľudia utrpeli vážne zranenia.

Sadol som si k počítaču a zrazu som nevedel, čo napísať.

Nie preto, že by nebolo o čom. Naopak. Je toho priveľa.

Po každej podobnej tragédii sa objavia rovnaké otázky. Kde sa stala chyba? Ako sa tomu dalo zabrániť? Kto zlyhal? A potom sa rozpúta nekonečná diskusia, ktorá po pár dňoch zmizne pod novými správami a novými problémami.

Lenže mŕtvi nezmiznú.

Rodiny nezabudnú.

Spolužiaci nezabudnú.

Učitelia nezabudnú.

A spoločnosť ide ďalej.

Žijeme v dobe, keď máme viac informácií ako ktorákoľvek generácia pred nami. Vieme o vojnách, násilí, závislostiach, psychických problémoch, šikane aj o rastúcej frustrácii mladých ľudí. Vieme o tom všetkom. A predsa sa zdá, že sme sa naučili jednu nebezpečnú vec.

Zvykli sme si.

Zvykli sme si na zlé správy. Zvykli sme si na strach. Zvykli sme si na to, že každá tragédia trvá len dovtedy, kým nepríde ďalšia.

Na Slovensku sa dnes mnohým ľuďom nežije dobre. Ale úprimne, nie je to len slovenský problém. Kamkoľvek sa pozrieme, vidíme rastúce napätie, hnev, osamelosť a rozdelenú spoločnosť. Svet sa zrýchlil, no ľudia akoby si boli stále vzdialenejší.

Tí z vás, ktorí čítajú moje články dlhšie, vedia, čo sa snažím povedať medzi riadkami.

Myslím si, že väčšina z nás tuší, kde je problém.

Nie v jednej škole.

Nie v jednom žiakovi.

Nie v jednom zákone.

Problém je hlbší.

Je v ľahostajnosti. V tom, že vidíme varovné signály a odvraciame zrak. V tom, že sa prestávame zaujímať o ľudí okolo seba. V tom, že často riešime následky, ale nie príčiny.

Možno sa mýlim.

Možno neexistuje jednoduché riešenie.

Ale viem jedno.

Každá takáto tragédia je varovaním. Nie len pre politikov, učiteľov alebo odborníkov. Pre všetkých nás.

Otázkou už dávno nie je, či máme problém.

Otázkou je, koľko ďalších varovaní ešte potrebujeme, aby sme začali konať.

A hlavne, či nebudeme opäť len mlčky pokračovať vo svojich životoch, až kým nás nezastaví ďalšia podobná správa.